Na úvod niekoľko slov o kňazovi Miklóšovi Sójovi.
Na základe poverenia svojho biskupa prišiel v roku 1942 do gréckokatolíckeho mesta Hodász nový kňaz. Mladý a ambiciózny Miklós Sója, ako sa sluší, urobil návštevu po celej dedine a pre všetkých mal niekoľko slov. Dosiahol koniec dediny, kde vo štvrti cholery - názov sa vzťahuje na bývalú vykopanú priekopu pre mŕtvé zvieratá - nevidel nič iné ako deti, ktoré keď ho uvideli, zastrašene bežali k chatrčiam. Keď sa pomaly vrátili späť, posadil sa medzi nimi na brehu potoka a začal s nimi hovoriť. Deti sa čoskoro naučili meno nového kňaza, ktorého jemný pohľad a pokojné, niekedy tvrdé, ale vždy milé slová vychovali z týchto cigánskych detí - ktoré v očiach ostatných boli nič - vedomých dospelých.
Na ilustráciu jeho mentality citujem dve stručné poznámky:
"Pri ich prvej návšteve, keď som videl ich biedne životné podmienky, s ohromením bádateľa som vykríkol v sebe: veď tento ostrov ani neexistuje na mape biskupstva!"
„Postupom času som si uvedomil, že ak ich považujem za ľudské bytosti, mojou misiou nie je len 1500, ale 3000 ľudí.“
Miesto a významnejšie udalosti
Hodász sa nachádza v severovýchodnej časti krajiny, na polceste medzi Mátészalkou a Nyírbátorom. Približne polovica obyvateľov osady je rómskeho pôvodu. Väčšina z nich sú Oláh Cigáni a s nizším počtom sú to Romungrovia. Romungrovia patria do reformovanej cirkvi. Oláh Cigáni, ktorí po svojom starom remesle boli „Cerhari“, respektíve „výrobcovia stanov“, začali „spoločný život“ s otcom Miklóšom púťou do obce Máriapócs v roku 1942, ktorá bola zorganizovaná na oslavu povznesenia Svätého kríža. Od tejto chvíle sa tento sviatok stal hlavnou oslavou Cigánov. Táto prvá púť „otvorila“ oči mnohých z nich a dozrela v nich myšlienka prijať sviatosti prijímania a spovede. Okrem toho museli hľadať ešte miesto, kde by sa mohli stretávať.
Na začiatku sa zhromažďovali v jednom z rodinných domov, modlili sa, spievali, počúvali učenie a oslavovali Boha. Neskôr bol na tento účel prenajatý dom, kde sa ich stretnutia stali takmer každodennými. V päťdesiatych rokoch minulého storočia tento dom nahradil pobrežie potoka, ktoré kedysi bolo miestom kázania. Po jeho kúpe sa z neho stala malá kaplnka s bridlicovou strechou. Malo to veľký význam! Cigánske domy boli v tom čase doškové. Dar Cigánov poskytol značnú podporu pri kúpe domu. Na tento účel ponúkli príjmy z predaja nepálených tehál, ktoré vyrobili sami.
Z politických dôvodov bola kaplnka vysvätená až v roku 1949. Pri tejto príležitosti sa slávila prvá omša v jazyku „lovári”. Sám kňaz Miklóš – keďže poznal cerhársky dialekt - preložil text liturgie.
Kaplnka mala niekoľko funkcií: stala sa Božím domom, školou a miestom pre rôzne komunitné aktivity. Keďže medzi Rómami bola negramotnosť rozšírená, bola úloha tejto druhej funkcie prvoradá.
Otec Miklóš si čoskoro uvedomil skutočnosť, že kázanie, učenie viery a modlitby samy osebe nestačia, a Rómovia potrebujú predovšetkým vzdelávanie. Tak ich naučil čítať a písať. Naučil ich jesť nožom a vidličkou pomocou kúska chleba a čokolády. Steny kaplnky zdobili vedľa posvätných obrazov písmená abecedy a tabuľka násobenia. Kaplnka bola tiež miestom distribúcie oblečenia a obuvi. Mal brožúru, ktorá obsahovala veľkosti nôh detí. Organizoval rôzne skupiny pre svoje rozmanité programy, boli divadelné a tanečné skupiny a športové tímy.
Na zväčšenie a skrášlenie kaplnky v roku 1968 dostali 1 000 dolárov ako osobný darček od pápeža Pavla VI..
Vďaka spoločnej práci a modlitbe si gréckokatolícki Rómovia v Hodászi mohli založiť vlastnú farnosť. Výstavba cigánskej kaplnky a zavedenie liturgie v rómčine (lovári) mali medzinárodný význam. Otec Miklóš odišiel do dôchodku v roku 1981 po 40 rokoch služby. Jeho ľudskosť, jeho kňazská služba sú v komunite ešte stále „vnímateľné“.
Jeho nástupcovia pokračovali v práci tam, kde on prestal. Rok čo rok boli organizované prvé prijímania a púte. Komunita vyrástla tak nábožensky, ako aj v praktických záležitostiach. Kaplnka časom bola primalá, a Cigáni už snívali o väčšom kostole. Vďaka viacerým organizáciám a darom veriacich sa splnil sen a došlo k posväteniu cigánskeho kostola. Hlavnou osobnosťou podujatia bol arcibiskup Giovanni Cheli, predseda Pápežskej rady pre migrantov a cestujúcich.
Už v čase výstavby kostola vznikla myšlienka, že by sa mali zriadiť ďalšie inštitúcie a centrá. V nasledujúcich rokoch bol otvorený opatrovateľský dom, centrum starostlivosti o rodinu, škola a škôlka.
V súčasnosti sú najdôležitejšími zamestnávateľmi gréckokatolícka cigánska farnosť a uvedené strediská. V dedine je vzájomné porozumenie medzi Cigánmi a Maďarmi príkladné. Narastá počet cigánskych absolventov vysokých skôl, najmä dievčat, ktoré si nájdu prácu v materských školách alebo v sociálnych službách.
Myslíme si, že práca, trvajúca viac ako 70 rokov priniesla svoje ovocie hojne.
Rózsahegyiné Éva Juhász
poverená pastoračná pracovníčka,
Arcidiecéza Hajdúdorog
Zdroj: Nevi Yag